Koľko druhov bolestí poznáte? Koľkými jej charaktermi ste si už prešli? Ostrá, tupá, vystreľovacia, akútna, chronická a veľa ďalších subjektívnych opisov, s ktorými sa stretávame denno-denne pri našej práci fyzioterapeuta. Môže sa meniť zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, na mesiac zmiznúť, následne sa vrátiť. Bolesť vnímame ako niečo nežiadúce, negatívne, frustrujúce či dokonca devastujúce. V takej situácií je veľmi ťažké uvedomiť si, že je to jeden zo základných signálov nášho organizmu, ktoré sa nám snaží povedať, že spôsob akým žijeme, to ako sa hýbeme či dokonca to ako jeme, nebude práve ideálny, a tento nami nastavený štandard je treba poopraviť, resp. reedukovať. Ako vlastne vznikne táto poplašná správa si vysvetlíme v nasledujúcich riadkoch.
Podnet
Bolesť je výsledkom podnetu, podráždenia nociceptorov (prijímačov). Nociceptory sa klasifikačne rozdeľujú na základe toho, akým druhom podnetu boli podráždené na chemoreceptory (podnetom je chemická látka, napr. čuchové a chuťové bunky), mechanoreceptory (podnetom je mechanické podráždenie, receptory kože, bunky vo vnútornom uchu), rádioreceptory (podnetom je žiarenie, napr. bunky v sietnici oka). Na to aby bolesť vznikla, musí byť tento podnet dostatočne silný, t.j. musí mať prahovú hodnotu. Po dosiahnutí alebo prekročení tejto hodnoty sa spustí kaskáda dejov, ktoré prebiehajú na bunkovej úrovni. Všetky tieto deje prebiehajú automaticky vďaka nášmu autonómnemu (vegetatívnemu) nervovému systému. Ten neustále reguluje naše vnútorné prostredie, pozoruje pochody a odchýlky organizmu, ktoré by mohli viesť k jeho deštrukcii.
Signál
Na to, aby bol tento podnet vnímateľný a zaznamenaný, je potrebné túto správu šíriť do hlavného centra a to do centrálnej nervovej sústavy (CNS). Šírenie, nie len bolesti, v našom tele zabezpečujú nervové bunky – neuróny. Presnejšie bielkovina, ktorá je v nervovej bunke diferencovaná a “zamestnaná“ ako prijímač. Po podráždení spomínaného receptoru (prijímaču) si neuróny podávajú správu o bolesti vylučovaním chemických látok – ligandov, ascendentnou (dostredivou) dráhou do miechy. Keďže existuje viac podnetov na vznik bolesti, my sa budeme zaoberať nami najviac známou, a to mechanickou bolesťou. Naša modelová situácia bude zakopnutie malíčka na nohe o roh dverí či stoličky. Ligand, chemická látka, ktorá je schopná prijať informáciu a následne viesť vzruch sa nazýva neurotransmiter. Pre lepšie pochopenie si neurotransmiter môžeme predstaviť ako kuriéra, ktorý nesie zásielku z jedného depozitného centrá k druhému, kde si ju následne predávajú z auta do auta (z neurónu na neurón) až príde priamo k vám. Nervové dráhy pôsobia ako cesty, ktorými prechádza. Takýto typ prenosu bolesti vedú tzv. Aα a C nervové vlákna dostredivou dráhou, t.j. do mozgu. Aα a C nervové vlákno vedie vzruch až do miešneho útvaru zvaného substantia gelatinosa, presnejšie do laterálneho spinothalamického traktu. Tam odovzdáva polypeptidovú látku tzv. Substancia P + glutamát ďalšiemu neurónu. Tieto dráhy sú bezprostredne navedené do temenného laloka, kde sa nachádzajú centrá pre vnímanie bolesti. Podľa tohto popisu by sa bolesť šírila nepretržite a po niekoľkých dňoch, týždňoch či mesiacoch by sme boli nútený vyhľadať doktora alebo psychiatra. Samozrejme za predpokladu, že hojace procesy nášho organizmu nepracujú. Prvú pomoc na náš signalizujúci problém zabezpečí mozog. Ako odpoveď na bolestivý podnet, vyšle na tie isté miesta, kde sa snaží naviazať spomínaná Substancia P, endorfíny (=odstredivá dráha). Tie majú schopnosť „inhibovať“ šírenie Substancie P a glutamátu, čo spôsobí, že bolesť za začne stávať viac a viac znesiteľnejšou vďaka tejto endorfínovej blokáde. Majme však na pamäti, že bolestivý stav našej modelovej situácie predstavuje najzakladanejší obraz o šírení bolesti, keďže samotná bolesť po pár okamihoch ustúpi úplne. Podrobnejšie sa tejto teórií venovali kanadský výskumník Ronald Malzack a britský lekár Patrick Wall, ktorý tento jav pomenovali ako Vratkova teória bolesti.
Zamyslel sa niekto z vás nad skutočnosťou, prečo pri bolestivom podnete ihneď reagujeme dotykom, tlakom, priškrtením tohto miesta? Pretože to spôsobuje úľavu, správne. Ale ako je to možné? Pri šírení bolesti a následnom odovzdaní Substancie P + glutamátu pôsobia inhibične na tieto látky endorfíny. To už tiež vieme. Čo sme si však nepovedali je fakt, že pri tlaku alebo jednoduchom „chytení si“ tohto miesta, vedú vlákna Aβ ďalší signál do substantia gelatinosa. Prostredníctvom interneurónu odovzdávajú látky, ktoré takisto ako endorfíny vysielané mozgom, inhibujú projekčný signál bolesti. A aj vďaka tomuto podnetu prechádza cez pomyselnú „bránu“ oveľa menšia dávka vnímateľnej bolesti.
Menej je viac
Bolesť sa bude šíriť dovtedy, pokým tu bude príčina pre jej vznik. Pracujme vždy tak, aby sme pátrali a následne riešili príčinnosť jej vzniku. Táto cesta je nepochybne ťažšia, no o to odbornejšia a efektívnejšia. Veľakrát ľudia potrebujú ukázať len smer. Potom už je na každom jednom z nich či sa tou správnou cestou naozaj vyberie.
